Art

Vienna 2018

Viedeň sa stala témou samou o sebe na tomto blogu a už tradične píšem, ktoré výstavy ma toto leto vytrhli z reality. Viedeňský Kunsthaus/Museum Hundertwasser hostí niečo ako retrospektívnu výstavu jedného známeho fotografa/fotografky. Minulý rok sme sa mohli tešiť výstave Edwarda Burtynskeho (minuloročný post je tu) a rok predtým môj liebling Joel Meyerowitz. Tento rok predstavujú fínsku fotografku Elinu Brotherus s výstavou It’s Not Me, It’s a Photograph, o ktorej som nič nevedela. Nebolo na škodu, lebo sa vždy nechám rada prekvapiť. Zistila som, že som jej fotky už videla kde-tu v Barcelone, len som nevedela, že sú od nej. Elina sa vo svojej tvorbe zameriava na autoportréty a autobiografické elementy. Zaujala ma najmä séria  Carpe Fucking Diem, kde Elina dokumentuje proces snahy otehotnieť. Fotky sú plné chemikálií, použitých striekačiek, ale aj fotky rúžovej vody v záchode, ktorá je pripomienkou, že to zase raz nevyšlo. Mám rada, keď fotografi do toho dávajú tento osobitý pocit, lebo pocit sklamania je niečo, čo zažíva každý jeden z nás len v iných formách. 

Odporúčam toto zaujímavé video na YoutTube, kde Elina komentuje najdôležitejšie fotky jej kariéry.

Z Kunsthausu som sa v tridsaťstupnových horúčavách tiahla na bicykli na inú výstavu v centre (čo človek neurobí pre umenie!). Išla som na výstavu o surealistickom umelcovi a fotografovi Man Rayovi, ktorý bol jeden z najproduktívnejších fotografov 20. storočia. Táto výstava, bola fakt vyčerpávajúca v dobrom slova zmysle. Nešetrili na priestore výstavy, lebo to nebolo o jednej miestnosti a dovidenia. Ukázali, že Man Ray bol naozaj všestranne nadaný. Ako dieťa v škole prukázal záujem o technické kreslenie, potom začal s fotografiou, vytvoril nové fotografické procesy, skamarátil sa s Marcelom Duchampom a Salvádorom Dalím, fotil pre Vogue a potom sa vrátil k maľbe. Práve práca s módou je to, čo ho preslávilo a vidieť túto prácu ma inšpirovalo. Myslím, že chodiť po inšpiratívnych výstavach je dôležité, ak je niekto kreatívny. Použijem slová legendárnej editorky Vogue Diany Vreeland, ktorá povedala, že: Oko musí cestovať. A preto s týmto mottom začínam leto a prázdniny.  

Pozn: Výstava Man Ray sa už bohužiaľ skončila, ale prečítať si o ňom môžete na stránke MoMa, tu

Burtynsky / Vienna

Zdroj: Chrysler Museum of Art

Ako to už býva tradíciou, aj tento rok viedeňské múzeum Kunsthaus Hundertwasser prináša výstavu jedného z velikánov fotografie. Minulý rok priniesli retrospektívu Joela Meyerowitza a rok pred tým zase retrospektívu Martina Parra. Tento rok výstavujú niekoľko ročnú prácu kanadského fotografa Edwarda Burtynskeho s názvom Water (Wasser, Voda). V nej tento známy fotograf fotil vzťah ľudí a vody z rôznych perspektív. Jedna z tých hlavných je vtáčia. Vznikli tak skvelé skoro až topografické práce plôch pokrytých vodou, ale aj miest, kde tej vody ubúda. Nad jeho prácou sa človek zamyslí, lebo vidí tie obrovské plochy, ktoré ľudia ako civilizacia okupuje skleníkmi a bordelom, ale nachvíľu sa dá v tých fotografiách aj stratiť, lebo z diaľky sa z nich stane abstraktný obraz a nie (len) ekologická katastrofa. Túto výstavu preto odporúčam navštíviť, potrvá do augusta, tak sa ta oplatí nepremeškať.

source: New Orleans Museum of Art

On the top of the MET

Pred pár dňami som mala česť cez rám dokumentu od BBC spoznať skvelú britskú umeľkyňu menom Cornelia Parker. Toto umelecké dielo, ktoré toto leto dopĺňalo siluetu New Yorku si objednalo Metropolitné múzeum. O Psycho Barn, ako sa volá táto skulptúra písalo mnoho magazínov. (*Chvalabohu, lebo čítať stále o celebritách a radách ako správne holiť nohy je pre mňa na nervy.) Mimochodom volám to skulptúra, pretože ide len o dve strany fasády zostrojené pod istým uhlom. Ide o spojenie dvoch vecí, typicky červených amerických fárm a domu, ktorý sa objavil vo filme Psycho (*taktiež aj maľbe od Davida Hoppera). Páčilo sa mi ako v dokumente poukazovali na ten uhol, ktorým sa konštrukcia ukazuje, pretože evokuje niečo mysteriózne. Páči sa mi aj odkaz na násilie a niečo typicky Americké. Nie som si však istá či to typicky Americké je násilie, alebo farmy.

 

 

ODD COUPLE

Walla-002-Desktop

 

IN ENGLISH, PLEASE
I’ve had this theory that great albums must have great visual as well. I am still testing this hypothesis, but I think I am at least 70% right. While listening to GNARLS BARKLEY’s great musical masterpiece ST.ELSEWHERE from 2006, I stumbled upon its younger brother called ODD COUPLE. 

ODD COUPLE was designed by an Icelandic visual artist SIGGI EGGERTSSON. All SIGGI’s designs have that signature almost pixelated design. He can handle both color and geometry at ease, and thats great. His whole portfolio deserves a couple of looks. I am really fascinated by his passion project called SAVER SCREENSON, which is undoubtedly the most beautiful screen saver in the world. You catch a glimpse of it in a video below, and download it here. Ever since, I had it installed, I have really looked forward to seeing it come alive on the screen. I really hope, you’ll find as much joy in it, as I do. 

O hudobných albumoch mám takú teóriu, že skvelé albumy sa poznajú najmä podľa skvelého vizuálu. Pravdivosť tejto hypotézy stále testujem, ale myslím že na 70% mám isto pravdu. Pri počúvaní dizajnérsky aj hudobne vycibreného albumu od skupiny GNARLS BARKLEY s názvom ST.ELSEWHERE som natrafila na mladšieho brata s zvaného ODD COUPLE z r. 2008.

ODD COUPLE má dizajn od islandského vizualneho umelca SIGGIHO EGGERTSONA. Na SIGGIHO dizajnoch sa mi páči lahkosť s akou narába s geometriou a farbami. Celé jeho portfolio stojí za prelúskanie.  Nájdete tam napríklad jeho passion-project, kde vytvoril bezpochyby najkrajší screen saver na svete. To ako vyzerá môžete vidieť nižšie na videu a stiahnuť si ho môžete tu. Odkedy ho mám nainštalovaný, nehýbem s myšou len aby sa už zapol. Tak dúfam, že s ním budete mať toľko radosti ako ja!

http://www.siggieggertsson.com/

 

Stefan’s Pursuit of Happiness

Vo viedeňskom MAK máte až do 28.3. možnosť vidieť slávnu Happy Show od grafického dizajnéra Stefana Sagmeistera. Stefan je okrem skvelých dizajnov albumov a kampaní, známy svojimi TED talkami o štastí a dizajne. Túto výstavu sa rozhodol zhotoviť počas roku voľna, ktoré si každých 7 rokov dopraje. V letáku, ktorý som v muzeu ukradla píše, že nemáte očakáť, že sa po videní výstavy stanete zrazu štastnými. Mne to naopak padlo vhod a skvele som sa zabavila. Stefan neponúka návod na štastie, ale pomocou grafického dizajnu a skvelých infografík popisuje, čo funguje pre neho. Celá výstava prijme ľudí k úškrnu. Očaril ma stroj s gombíkom, ktorý vypľúva kartičky s aktivitami. Ja som si mala užiť kradnutie niečoho malého. Tak som šlohla ten spomínaný leták. 

Ako bonus pripájam spomínaný TED talk o dizajne a štastí.

stefan sagmeister

P:S: Dávam tip na skvelú kaviareň, ktorá vyzerá ako vystrihnutá z filmu Grand Budapest Hotel. Cafe Pruckel je tu už 100 rokov, hrajú tam na piáno a čašníci chodia vo frakoch. Toto malé nebo sa nachádza oproti budove MAK. Po výstave vie človeku vysmädnúť. Viem o tom svoje.

Bad Behavior has blocked 501 access attempts in the last 7 days.